Takmer všetky národy sveta používali cibuľu v určitých fázach ich rozvoja. Spočiatku slúžilo na lov alebo obranu. S vynálezom strelných zbraní sa lukostreľba ďalej rozvíjala v športe.
Tomu napomohlo olympijské hnutie, ktoré získalo silu po kongrese v roku 1894 v Paríži. Lukostreľba sa vykonáva od roku 1900 na troch olympijských hrách, ale v roku 1920 bola vylúčená z olympijského zoznamu. 50 rokov sa strelci nezúčastnili na hrách. Až v roku 1972, na XX olympijských hrách v Mníchove, sa súťaže opäť začali.
Napriek tomu sa tento šport rozvinul, v roku 1931 bola vytvorená Medzinárodná federácia lukostreľby, ktorá zahŕňala 5 krajín. Uskutočnili sa majstrovstvá sveta, vypracovali sa pravidlá medzinárodnej súťaže.
Po návrate do programu olympijských hier začali pravidlá reforiem zameraných na obmedzenie počtu účastníkov a zvýšenie veľkoleposti zápasu. Teraz sa turnaje konajú v rámci nového programu. Cieľom športovej lukostreľby je zasiahnuť najmenší vnútorný krúžok na terč s priemerom 1, 22 metra. Majstrovstvá sa hrajú v individuálnej a tímovej klasifikácii. Súťaže v jednotlivých súťažiach sa začínajú cvičením „kruh FITA“ (144 šípov na štyri vzdialenosti). V ďalších fázach sa súťaže konajú vo dvojiciach a po porážke sú vylúčené. V týchto cvičeniach vystrelí atlét zo vzdialenosti 70 metrov a každý vystrelí 12 šípov. Tím troch dostane 27 striel. Na individuálnych a tímových majstrovstvách existujú 4 sady cien pre mužov a ženy.
V ZSSR sa tento šport začal získavať na popularite až na konci 50. rokov. Prvými lukostrelcami boli majstri streleckej streľby Ivan Novozhilov, Anatoly Bogdanov a Nikolai Kalinichenko. Gruzínsky atlét Ketevan Losaberidze vyhral olympijské hry 1980 v Moskve a stal sa prvým a jediným zlatým víťazom v histórii sovietskych športov v lukostreľbe.
Je zaujímavé, že toto je jediný olympijský šport, v ktorom môžu ľudia so zdravotným postihnutím súťažiť.
